Dnes som sa prebral po prebdenej noci krátko pred jednou hodinou. S potešením som zistil, že dnešné dýchanie je až o tretej, takže stihnem ešte dačo porobiť. A tak som si dal variť čaj z mačacích pazúrikov (uña de gato) a sadol si na 15 minút do meditácie. Potom som hodil oprat športové veci a po čaji som si dal makový koláč a sprchu. Prišlo mi, že som nejaký zamyslený, keď som sa uvedomil v kúpeĺni ako si utieram mastné vlasy. Nevadí. A tak som znovu naplnil práčku a vyrazil do komunitného centra Kmeň na dýchanie s kamarátom Jirkom. Dlhšie sme sa nevideli a posledný mesiac bol na retreate v Indii, tak som naňho zvedavý.
Bol chladný deň a my sme sa na štastie mohli pozetrať na svet spod deky. Jirka nám pripomenul dôležitosť uvoľnenia pri dýchaní, pretože nám dovoľuje dostať náš dych ďalej. A tak po úvodných spoločných výdychoch sme začali blokom breathe-in-let-go. Potom sme sa pomaly začali posúvať k aktivácii a dýchyanie nabralo na intezite. Dýchalo sa mi prekvapivo dobre, po tom čo si 14 dní liečim priedušky. Napriek všetkému som sa cítil pripravený. Posledná tretina bola dosť intenzívna a tak som si pomáhal rukami držať otvorené pery, ktoré sa mi sťahovali v kŕči. Potom prišlo uvoľnenie, posledný blok - integarrácia. Tam sme dýchali potichu, prirodzene, nosom. So zníženou pozornosťou dychu som viac začal vnímať čo sa vo mne odohráva. Zrazu som precitol a pár sekúnd mi trvalo aby som sa v tejto realite znovu zorientoval. Emócie ktoré tento “návrat” sprevádzali, boli zmätok a strach. Našťastie som ich iba pozoroval a za pár sekúnd odyšli. Bolo to ako by ma niečo vyplo a ja som si to všimol až keď som sa vrátil späť. Toto sa stalo tri krát.
Mojou témou bol súlad života ktorý žijem v každonennosti s tým kto som. Zistil som, že som sa dostal bližšie, než som kedy bol, avšak vnímam oblasti v ktorých je nesúlad. Napríklad jednám v rozpore zo svojou identitou aj v takých situáciách, kde činnosť ktorej dávam pozornosť je v súlade s tým kto som, avšak čas ktorý tejto činnosti venujem, beriem z odpočinku a domácich prací.
Tak som to v sebe po dýchaní ešte rozvaľoval a ku kolu zdieľania neprispel. Zaujala ma jedna žena ktorá bola na druhej strane miestnosti. Cítil som z nej vnútornú silu, pozornosť ktorú si dáva, úprimnosť a otvorenosť. Cítit je prítomnosť bolo veľmi príjemné. V jeden moment, keď sme pri výdychu nosom, robili zavratými ústami zvuk M, mal som pocit, že niekto je so mnou v harmónii (tonálnej). Prekvapilo ma, keď sa ma Jirka spýtal, či som túto ženu zaregistroval, pretože vníma že sme si veľmi podobní. Odvetil som mu, že akonáhle som ju uvidel, spýtal som sa sám seba, čo ešte v živote potrebujem urobiť aby som mohol životom kráčať po boku takejto ženy. Cítil som však familiárne spojenie medzi ňou a mužom vedľa a tak som sa ani nepredstavil. Ničto, nabudúce.
Po dýchaní sme šli s Jirkou na večeru. Bolo skvelé ho vidieť a môcť sa s ním porozprávať. Dohnali sme najdôležitejšie udalosti a vrhli sa to čo nás čaká. Už keď mi aj Jirka povedal, že si toho beriem v živote až príliš, priznal som, že do toho čomu sa venujem v európe, pomáham aj kamarátovi v Mexiku postaviť “Online univerzitu”, aby sa mladí Mexičania dostali k užitočným zručnostiam a možnosti naučiť sa po anglicky. Pripomenul mi tiež dôležitosť dôvery pri spolupráci na podstatných projektoch. Spomenul Warrena Buffeta, ktorý vraj povedal, že byznys nebude robit s človekom, ktorého nechce prijať do svojej rodiny nastálo. Priznal som, že ešte keď som žil v Mexiku, “požičal” som Mexičanovi svoje posledné peniaze na letenku do Čiech, keď klamal, že má tehotnú priateľku a jeho mama ma potom vyhodila z domu… a nikdy potom sme to už neriešili. A tak som si priznal, že menej je niekedy viac a urobil si mentálnu poznámku. Dali sme si ešte každý po čaji a vyrazili svojou cestou.
Zápisky po konci dýchania:
- Čo chcem robiť, aby som bol vnútorne šťastný?
- Čomu chcem venovať čas v tomto tele, na tejto zemi, v tomto živote?
- Chcem robiť breathwork?
- Je to moja voľba, ako budem žiť.
Uvedomenia
Aj keď je spolupráca s Mexičanom v súlade s tým kto som, vzdialenosť a mierne nalomená dôvera, vyradí túto aktivitu z mojej pozornosti, aspoň do konca roku. A ak to správne odkomunikujem, mohla by cesta spolupráce byť naďalej otvorená.
Keď som v známom prostredí, ale s neznámimi ľuďmi, nedokážem sa otvoriť bez vedomého pošťuchnutia samého seba k akcii mimo moju komfortnú zónu. A dnes som sa nepošťuchol.
Až na druhý deň som si uvedomil, že vlastne “takáto žena” je len ona a hovoril som o nej, akurát som sa to bál sám sebe priznať.